Lost Soul

Prebudenie však bolo iné ako na čo bol zvyknutý. Vedel, že mu niečo životne dôležite chýba. A potom to prišlo, chýbal mu vzduch. Nedokázal sa nadýchnuť a pritom to nemalo žiadnu zjavnú príčinu. Nedusil sa, len sa jednoducho nedokázal nadýchnuť. Trvalo len sekundy kým si uvedomil čo sa deje, možno ani tolko. Vedel že má pred sebou asi tri maximálne štyri minuty života ktoré nemilosrdne odrátavala aj časomiera poslednej tretiny hokejového zápasu. Mal za sebou už jednu klinickú smrť bol teda dostatočne pripravený na to čo ho čaka. Aspoň si to myslel. Napriek tomu čo hovoria o smrti udusením okolo neho panoval pokoj. Posadil sa na posteli a sledoval pekelne pomaly ale isto ubiehajúce sekundy. Sedel a hoci z hrdla sa mu nevydral ani hlások z jeho očí tiekly slzy. Neplakal však preto čo prichádza, smrti sa nebál, pred polrokom by dokonca ani neodporoval, aj keď vedel že je to sebecké, on by mal absolútny pokoj. Neplakal preto, že by ho niečo bolelo, dokonca aj pobedňajšia bolesť hlavy ustúpila, plakal lebo vedel že teraz odísť nechce. Trápilo ho jedine to, že by tým porušil slub ktorý jej dal. Slub, že pri nej bude vždy a už nikdy ju neopustí. Že ju bude milovať a nikdy jej ničím neublíži. Vedel že je prvá ktorej to môže slubiť lebo to aj dodrží. A nakoniec sa to skončí takto, keď je konečne štastný je to koniec ktorý nikto nečakal... Potom sa to všetko zo sekundy na sekundu zmenilo, ako keby niekto otvoril okno v dome kde sa predtým 30 rokov nevetralo, prvý slabý nádych, ostrý kašel a potom skutočne hlboký a ozajstný plač. Ako dieťa keď sa nadýchne prvý krát. Bol to plač štastia a úlavy, že dostal šancu splniť čo slúbil, dostal šancu byť s tou ktorú miluje viac ako čokolvek na tomto svete. Keďže jeho viera roky prešla závratnými zmenami je dnes jednoduchšie povedať, že neverí. Neverí ale ďakuje. Nevie komu alebo čomu ale vie že má byť za čo vďačný. Veď môže byť s milovanou a to je viac ako dufal ešte minutu a pol predtým.